nedeľa 7. decembra 2014

D.Dušek


illustration by vikky.salmon

I would like to let you know:
"I have to admit I didn't read books much when I was smaller.
I could barely even force myself to read the books I received as prizes in school.
The number of read books in my life has been was minimal.

When my friends took me over to the library, I would happily choose a pile of books.
However, as my dad has also admited to me lately, we never read them.
We took them back to the librabry untouched.

A few years back, around 5 or so, I met a lady, who showed me the true essence of books.
She has showed be the nice in books, what counts, what works and requested my opinion about it too.
She has been interested in what I think.
She has taught me to take the analysis of a work of art to the deepest level, however in such a sense, that you give a part of yourself when analysing it.

Over the five years we have known one another for, short opinion exchanges turned into longlasting discussions. The topics would range from literature to life.
She showed me the way towards understanding literature, she showed me the way to the Slovak author Dušek.
And now, that we don't see each other on weekly bases anymore, Dušek brings her back in thoughts.
I remind myself of all the times we have disected his work into the smallest fragments.

But not only that. Dušek showed me the way towards literature, brought me into book shops.
And now I dream of him.

You may be asking, what does she mean?
Well, I just wanted to let you know, that I would love to illustrate his book one day.

P.S.: And maybe one day somebody will get to know me because of these words..."

xxx

Viete, čo vám poviem? 
Priznám sa, že literatúru som nemusela, keď som bola menšia, nečítala som toho veľa.
Ledva som prečítala tie formulku obsahujúce knihy, ktoré som dostala na konci školského roka.
Prečítaných kníh však nebolo veľa.

Keď ma kamarátky zobrali do knižnice, vždy som tam nejakú knihu, alebo aj pár kníh ulovila.
Avšak, tak ako sa mi aj ocino minule priznal, nikdy sme ich neprečítali. 
Vracali sa do knižnice nepohnuté, nestihnuté, nebol na ne čas.

Pred pár rokmi, asi tak piatimi, som stretla jednu dámu,ktorá ma ku knihám priviedla.
/Keby som ju nazvala paňou, pridala by som jej na veku a dodatočne ubrala na šarme/
Povedala, čo je na nich fajn, čo sa ráta a opýtala sa, čo na to poviem.
Zaujímalo ju, čo si myslím.
Naučila ma rozoberať literatúru na márne franforce.
No takým spôsobom, že človek dá do toho kúsok seba.

Za päť rokov, čo sme sa poznali, z toho vznikli siahodlhé diskusie, o literatúre i všednom živote.
Tak sme si našli cestu k sebe. A tak som si našla aj cestu k Dušekovi.
A Dušek ma k nej teraz, keď už s ňou nemám možnosť pokvákať na týždennom poriadku, vždy myšlienkami zavedie.
A spomínam na to, ako sme sa v ňom šprtali. A chýba mi, že na neho už nie sme dve.

A nielen to. Priviedol ma taktiež do kníhkupectiev a antikvariátov, oživil vo mne záujem o knihy.
Zbieram ho a priznám sa, že o ňom snívam.

Že čo?
Môcť tak ilustrovať jeho knihu, to by bolo.

P.S.: Možno ma raz niekedy niekto spozná cez tieto moje obrazy a riadky...


07*12*2014 

piatok 5. decembra 2014

Cestou k babke

postcards by vikky.salmon
high quality GIF here

Once upon a time, when we travelled from a town to another,
we focused closely on what was going on behind the window.
We stalked storks, wanting to know whether they've nested already.

We also kept out eyes on the lake. The one lake on our way.
We needed to know, whether it has frozen already.
If yes, we also needed to know whether the young aspiring hockey players managed to get going.
That was our pastime on our way to visit grandma.

Now I look at lakes from above,
hear my mums voice telling me, how much ice-skating she has done when she was young.
Other winter games were different to the way we know them today too.
Nobody cared about not having the right waterproof jackets or trousers.
It didn't matter that you were completely wet in a few moments, all that mattered was the fun.

I like sledging a lot, however I"m terified of ice-skating.
You won't therefore get me to come over for some ice-skating to a pond.
However I can depict it on postcards for you.
And I hope it is going to ignite memories.

xxx 

Keď sme cestovali z mesta do mesta,
najskôr úzkou cestou a potom širokou,
skupinovo sme sledovali, čo sa deje za šibami.
Kukali sme, či už sa tu i tam hmýria bociany, či už postavali hniezdo.

Sledovali sme, či už rybník zamrzol.
Ak áno, či sa na ňom odohrávajú najdôležitejšie extraligové zápasy v stredoslovenskom hokeji.
Cesta k babke tak vždy rýchlo prefrčala a my sme sa zabavili.

Teraz sa tak dívam na rybníky z hora, 
počujem maminin hlas a to, ako mi hovorí, koľko toho ona za mladi nakorčuľovala.
Vraj aj sánkovačka bola čosi iné čo dnes.
No a čo, že nemali otepľovačky a iné nepremokavé oblečky.
Sánkovali sa o dušu, aj keď boli po pár minútach mokrí ako myši.

Sánkovačku môžem, korčúľ sa však bojím.
Takže na jazero ma nedostanete, ale nakresliť vám ho nakreslím. 
Aspoň takto na pozdravy.
Dúfam, že vyvolajú spomienky.


05*12*2014

štvrtok 4. decembra 2014

Kapory


postcards by vikky.salmon

Surrounded by carps,
they are everywhere.

xxx

Všade samé kapory.




04*12*2014

streda 3. decembra 2014

Postcards



postcards by vikky.salmon

I remember making cards to be a project we did ever since.
It would always be my little home project to complete.
And once I learnt to write, I would be asked to fill them as well.
Put adresses on the envelopes.
And off they go! 

I wish I had the ability to see the reaction they provoke in their recipients.
Ever thought of it?

xxx

Vianočné pohľadnice sa u nás vyrábali odjakživa na kolene. V teple domova.
Každý rok ich mám na starosť, a mrzí ma, ak ich náhodou nestihnem.
Keď som sa naučila písať, začala som do nich aj veršíky čarbať.
Zabalím do obálky, napíšeme adresy a vyšleme na vandrovku.

Keby som tak mala raz možnosť vidieť oči človeka v momente, kedy dopis od nás otvorí.
Premýšľali ste nad tým?

*Kedykoľvek otváram balíček, prajem si, aby to jeho odosielateľ videl. Možno aj vidí...



03*12*2014

pondelok 1. decembra 2014

shades of salmon



illustrations by vikky.salmon

I thought I lost the sense of finding beauty in small things.
But it seems to me, that it has somewhat just fallen asleep, taken a nap and is slowly waking up.
And what do you do, once you wake up?
You wanna play.
Play as if you were a kid.
Decko, that is what a kid is called in Slovakian.
Decko is what my family calls me. 
No time to even tell a long story short.
Maybe one day.
But what I can tell you is that I am a DECKO.
I treat art as a game.
Media are my toys.
Som DECKO.
As simple as that.

Decko, that can´t wait to hear these playfull people live.

xxx

Zdalo sa mi, že cit pre hľadanie krásy v malých vecičkách som stratila.
Našťastie si len dal šlofíka, pospal si a teraz sa pomaly prebúdza.
A čo urobí/š/ keď ráno vstane/š/ z postele?
Chce/š/ sa hrať. A netvrď mi, že nie.
Decko, tak ma doma volajú.
Nejdem vám to tu rozoberať. Jednoducho to je tak.
Možno jedného dňa.
Môžem len povedať, že som DECKO.
Umenie je hra. Ja ho tak beriem.
Výtvarné pomôcky a techniky sú len hračkami.
Babrem sa s nimi.
Som DECKO.
Je to také jednoduché, ako to znie.

Decko, ktoré sa nevie dočkať, kedy si vypočuje tieto energické osôbky naživo.



01*12*2014